Sestrička

Autor: Vladimír Ledecký | 4.10.2008 o 22:44 | Karma článku: 8,05 | Prečítané:  1451x

VOLÁM SA ZUZKA,   mám úžasných rodičov a dvoch bratov – Richarda, ktorý má 12 rokov a Tadeáška, ktorý má 4 roky. Chcela by som Vám niečo povedať o Tadeáškovi. Tadeáško sa narodil s chorobou, ktorá sa nazýva SVALOVÁ DYSTROFIA.

Keď sa Tadeáško narodil, vôbec sa nepohyboval, bol v inkubátore. Narodil sa 1. júla.  Odvtedy až do Vianoc bol s mamkou v nemocnici v Poprade. Tam mamke povedali, že mu dávajú 2 roky života. Boli sme z toho všetkého zúfalí, ale teraz sa to pomaličky zlepšuje. Tadeáško si toho už vytrpel veľa. Bol aj v nemocnici v Bratislave, tiež v Brne. Je to veľmi múdry, inteligentný a hlavne pedantný chlapček. Veľmi často býva zahlienený, tak ho treba odsávať. Preto sme si museli kúpiť odsávačku, ktorá stála 14 000 korún, ale je to výborná vec. Tiež s ním treba aspoň 3x denne cvičiť. Veľmi pri tom plače, ale pomáha mu to tým, že keď plače, tak z neho vychádzajú hlieny, aj sa hýbe a posilňuje svoje svalstvo. Tadeáško vôbec nevie chodiť, nevie si ani rozhrýzť potravu, musíme mu dávať len mixované, riedke jedlá, pretože on si to jazykom posúva, a tak to prehĺta.  Keď sa narodil, museli sme si kúpiť auto, lebo bez auta by to nebolo možné. Veľmi často chodíme k rôznym lekárom. Do Popradu na rehabilitácie, na ortopédie, často k detskej lekárke, pretože má zlú imunitu. Musíme dávať pozor, aby nebol spotený, lebo hneď dostane teplotu, zápal pľúc a zase musí ísť brať lieky.  Tadeáško teraz začína chodiť do špeciálnej škôlky, a preto by sme potrebovali nové auto, lebo s týmto by to nešlo. Teraz máme auto VOLKSVAGEN JETTA. Veľakrát sa nám stalo, že sme s ním museli ísť k lekárovi, už sme všetci sedeli v aute, keď sa zrazu auto nedalo naštartovať. Bolo pokazené. Tak sme si museli vybaviť iný povoz. Dali sme už do toho auta veľa peňazí na opravu. Tiež potrebujeme väčšie auto, aby sme mali väčší úložný priestor na vozík a pod. Teraz rodičia vybavovali autosedačku pre Tadeáška do auta. Tiež nám do nej bolo treba veľa peňazí, pretože bola veľmi drahá – stála až 55 tisíc korún.  Tady je veľmi zlatý. Vie sa prežehnať, dať krížik na čelo, povedať mama, Richard, oco, Zuzka, baba, mňam, haji. Veľmi rád sa há s autami. Musíme mu dávať aj korzet a dlážky na nôžky. Keď mu to dávam, veľmi ho to bolí, tak plače, ale už si na to zvykol. Je veľmi prispôsobivý. Teraz sa chystáme do kúpeľov, do ktorých ide Tadeáško s ockom. Idú k Bratislave do Šamorína. Zas nám na to treba peniaze. No ale čo sa dá robiť. Kúpili sme si aj chodítko. Tiež bolo drahé, stálo 15 tisíc korún. Ale pre Tadyho je to dobré preto, lebo sa aspoň nožičkami dotýka zeme. Keď sa s Tadeáškom prechádzam a vidím také deti v jeho veku, je mi smutno, že oni už behajú, šantia sa, skáču a čo Tadinko? Môže sa na nich len pozerať. No zase on je pre nás hotový anjelik. Veľmi rád chodí do kostola. Keď sa nám narodil Tadeáško, zistila som, aké je potrebné k životu šťastie. S Tadym si nemôžeme nič plánovať, pretože môže z jedného dňa na druhý ohorieť. Jemu je najlepšie doma.  Ja som veľmi šťastná, že nie je chorý aj mentálne. Všetko vám rozumie. Aj keď nevie rozprávať ja mu už jeho hmkaním, ukazovaním rozumiem. Veľa detí sa mi vysmieva, aký je, že nevie chodiť a že má otvorené ústa, ale ja sa za svojho Tadyho vôbec nehanbím, naopak som pyšná, že mám takého anjelika. Ale nikto to nevie pochopiť, aké to je, kým to neprežije.  Veľmi by sme si chceli kúpiť auto, len či nato budú peniaze. Neskôr by sme si chceli urobiť bezbariérovú kúpeľňu a chceli by sme polikvidovať aj všetky prahy v dome. Len či budú tie peniaze.  Ale aj tak môj najväčší sen a moja najväčšia túžba, akú v  mojom živote mám je, aby sa stal zázrak a aby Tadeáško chodil.  Veď Tadeáško nevie zrobiť ani povedať to, čo chce. Všetko je len na nás, čo s ním robíme, kde ho dáme. Viem, aké sú tri najdôležitejšie vec v živote: zdravie, peniaze a láska. V zdravie dúfame, že Tadinko raz začne chodiť. Peniaze – možno sa niekto nájde, kto myslí aj na iných. A láska – tej si myslím, že máme dosť, pretože Tadeáška má veľmi rada a neviem si bez neho predstaviť život. Veľmi sa snaží a robí pokroky. Nikdy sa netreba vzdávať. Dobrí ľudia ešte nevymreli. Ja osobne si myslím, že ešte sa nájdu. Vždy dúfam a verím, že všetko zlé sa zmení na dobré a že náš život bude úplne iný. Všetko to zariadi len jeden a to ten hore...     Sú príbehy, ktoré nepotrebujú   komentár... Tento je jedným z nich.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Slobodné a rozvedené matky sú moderné vdovy, tvrdia Kotlebovci

Kotlebovci cielia na zraniteľné skupiny s najväčšími finančnými problémami.


Už ste čítali?