Prednú nápravu na Citroene nám v Sýrii nedokázali opraviť, nakoľko slovenskí špecialisti na miestnu ekonomiku neprišli na to, že v tejto krajine sa táto značka nepredáva a naše vozidlo bolo jediné v celej krajine . Spomínaní špecialisti nám dali úžasný pokyn naložiť auto na loď a poslať na Slovensko. Môj šéf mi hovorí:
„Išli naložiť auto, choď k ním, ak by niečo potrebovali.“
Keď som došiel k dodávke, motalo sa okolo nej tridsať miestnych a ďalších tridsať sedelo vo vnútri. Nehľadiac na štyridsať stupňovú teplotu, vysedávali v aute. Zbadali ma. Reagovali ako zvyčajne, široké úsmevy na perách , postupne sme si potriasali pravicou , najprv tí vonku a tak tí vnútri. Cez okno, cez strechu mi podávali ruky a ja som vedel , že každému je nutné potriasť pravicou. Zrazu som si uvedomil, že už som rukou potriasol naozaj každému a v tom tlačil cez vetracie okienko vonku paprču posledný. Chudáčisko, nemôže ju vtiahnuť späť.
„Sadiku.“
„Šu, Šu, Šu Vľado, „ ozvali sa zaujate viacerí.
„Dorure huna sajara jala Slovakia,“ odpovedám a vyzývam ich k činnosti .
„Dorure dorure,“ spokojne odpovedali bez toho, aby niekto z nich čo i len naznačil snahu o začiatok pracovnej činnosti.
„Sadiky jala amaľ, anta, anta, anta, anta,“ ukazujúc rukou na každého z nich, dávam im najavo ,že len všetci rozprávajú a nikto z nich nepracuje: „Bikaľem bikaľem a amaľ mafi“.
„Vľado , Vľado,“ sklamane sa jeden prihovára. „Švaja, švaja amaľ , švaja, švaj bikaľem,“...čo asi v preklade znamená trošku trošku robíme a trošku trošku rozprávame .
Poháňal som ich k práci, aby konečne začali a naložili to auto:
„Kvejsu sadiky kvejsu jala švaja švaja amaľ sajara.“
Kde sa vzali tu sa vzali , pred do mnou stáli dvaja s drevenými drúkmi . Cez otvorené predné a zadné okná dodávky prestrčili dva kusy driev . A tí, čo sedeli vo vnútri, ich nad hlavou držali tak, že vonku z bočných okien trčali sprava aj zľava dva konce týchto guľatín . Žeriav nastavil rameno , spustil ho a ďalší dvaja šikovne omotali laná visiace z kladky na konci drúkov.
Správne som predpokladal , že žeriav laná mierne napne , všetci z auta vystúpia , miesto dotyku s automobilom zabezpečia materiálom voči oderu a jemne naložia náklad na pripravené nákladné vozidlo.
Nesprávne som predpokladal. Lana sa napli poriadne a náklad sa v momente odlepil od zeme .
Než som stihol zakričať: „Sadiky kasúra,“ bolo neskoro . Auto sa nadvihlo a tri metre nad zemou dvakrát zahojdalo, zlomili sa drúky sťa zápalky, laná sa vyslobodili a tridsať ryčiacich paviánov v smrteľnom šoku dopadlo na zem. Po dopade schytali ešte spoločnú ranu - to im drevo treslo po hlavách. Dodávka pripomínala zdochýnajúcu kravu s rozčapenými nohami a zvnútra sa plazili cez všetky otvory ešte vyľakaní pasažieri. Niektorí vyliezli, poniektorých len vyniesli . Krv bola všade okolo aj v aute . Nestriekala však, len pomaličky vytekala z niekoľkých hláv , avšak vzhľadom na prudké slnko mala dobrú zrážanlivosť a pomaly zaschýnala na hlavách, v tráve, ako aj v interiéri vozidla.
Dvaja odborníci na nakladanie sa stratili. Dúfal som že ich už v živote neuvidím. Mýlil som sa. Odborníci na nakladanie nelenili a pokračovali v rozbehnutej práci. Priniesli dva oceľové rúry, omotali laná a dvíhali náklad. Najprv sa ohla strecha ako dvojhrbá ťava. V mieste, kde boli prevlečené rúry, vznikli hrby, zospodu tiekol benzín, olej a chladiaca zmes.
Šesťdesiat Arabov krútilo hlavami, snažiac sa ma upokojiť slovami:
,,Vľado anta chabír , anta kvejsú sadik.“ Doslovný preklad znie: ,,Vlado on je odborník, on je dobrý kamarát.“
Fajčili pri tom a zároveň pridržiavali auto vo vzduchu, kým nebolo naložené. Nemal by som spomínať maličkosti, keď ramenom žeriav pohol a otrieskal karosériu zo dvakrát o bočnicu nákladného auta. Rozbil posledné dve okná a podobné maličkosti. Zo slzami v očiach som odchádzal situáciu referovať nadriadenému . Našiel som ho s hlavou v dlaniach pozorovať nakládku z okna kancelárie. Nalial dva decové poháre vodky a vypil ich , no celý čas nič nehovoril. Len ticho prikývol, keď som mu oznámil, ,že už je „to“ naložené a ide „to“ na loď.
Hlboko som bol presvedčený, že už nič horšie nám nemôžu vyviesť a šéf čoskoro začne hovoriť.
Moje mylné presvedčenie vyvrátil o chvíľu telefonát . Chabír v telefóne tíško oznamoval: “Pošlite za nami žeriav, Citroen nám spadol z korby.“ Šéf smutne prikývol a v ten deň slovka nevyriekol...
