Slovenská dedina

Autor: Vladimír Ledecký | 29.7.2008 o 10:10 | Karma článku: 4,87 | Prečítané:  1534x

Žiť v obci je vraj nuda. Ja tvrdím, že žiť v obci je úžasné. Raz v noci som sa vybral do lesa. Pravdaže som sa bál...

 Aj vlastné kroky má dokázali vystrašiť. Ale čo tak sadnúť si v noci do prístrešku na strome a počúvať zvuky lesa...

Tíško sedíte a po čase sa na čistinke zjaví veľký diviak – až cítite, ako nasáva rypákom vzduch.

O chvíľku na to prídu maličké diviaky, spokojne sa pasú v zemiačnisku. Musíte byť ticho, aj keď je to zemiačnisko vaše. Vybral som z úst cukrík a položil pred seba. Diviaky odišli a môj cukrík objavil mravec. Dlhý, červený, pažravý mravec. O chvíľku ich bolo desať. Ako tak pozorujem armádu mravcov, ako sa mi snažia uchmatnúť cukrík, na oblohe svieti mesiac v celej svojej kráse. Mesačný spln, jasná noc a líška ide do dediny. Ide na sliepky – každý deň sa jej čosi podarí uchmatnúť. Má krásny kožuch a chvost. Spokojne kráča ku kurínom. Dnes v noci niekto príde o kožuch, alebo o sliepky. Červenokožci sú na mojom cukríku, sova trikrát zahúkala. Spustím sa zo stromu dole a krížom cez les idem domov. Od rosy po kolená mokrý.         

Je sobota, dve hodiny po polnoci a obec spí, len sem tam ešte blikne televízor, erotika ide...

O týždeň na to sme sa v krčme s poľovníkmi dohodli - postavíme v lese chatku.  Pre všetkých, čo milujú čaro lesa. Dnes tam stojí chatka, vyčistená studnička a malé posedenie v prírode. Nedá sa tam prísť autom, len peši, ale „Košičanom a Bratislavčanom“ to nebudeme vysvetľovať. Prespia tam jednu noc a pochopia to sami.

Vytvorili sme prostredie a atmosféru, čaro priestoru, a ten je od toho dňa naplnený aktivitou.

A dokončujeme ubytovňu, pre cezpoľných na biznis. Je tam izba a v nej veľké kreslo. Z kresla pohľad do okna. V tom okne vidieť len oblohu a v strede tej oblohy krásne veľké bocianie hniezdo. Každý rok tam priletia bociany a robia tie svoje rituály. Krásne dlhé zobáky a tie tance – sedia na vajciach za každého počasia, potom sa vyliahnu mladé, učia sa lietať – jáj, to je srandy! A turista tam sedí a je šťastný, že býva v Spišskom Hrhove.

Odmalička obdivujem staviteľov pyramíd, katedrál, mostov, mrakodrapov, metra, ale hlavne staviteľov nášho kaštieľa. Najprv postavili tehelňu a napálili tehly. Tehelňu zrušili a postavili kaštieľ. Postavili kaštieľ s vodovodom, vežičkami, ústredným kúrením, kaplnkou a vežou. Na veži hodiny a železného kohúta, čo sa točí podľa vetra. Okolo kaštieľa park s fontánkami a rybníkom a krásne stromy z celého sveta – a to všetko pred viac ako sto rokmi.

Nakoniec trošku o hodinách na veži. Fungujú už sto rokov, ukazujú čas – každú štvrť hodinu tenko odbijú potrebný počet úderov -  jedenkrát na štvrť hodinu, dvakrát na pol hodiny, trikrát na tri štvrte hodinu, štyrikrát celú hodinu. Hrubo odbijú toľkokrát, koľko je práve hodín. To znamená: 396 krát zaznie zvon za jeden deň, 134 685 krát zaznie zvon za rok, 13 468 500 krát za 100 rokov.  /A čo ľudské srdcia... Koľkokrát za ten čas ,,odbijú“...?/ Tak bijú hrhovské hodiny. Živým aj mŕtvym, prichádzajúcim aj odchádzajúcim. Všetkým nám meria čas ich neúnavné srdce...

Viem, kade – tade sú vežové hodiny staršie, väčšie, lepšie... Tieto sú však naše. Keď budete niekedy v Spišskom Hrhove, na akomkoľvek mieste, stačí počúvať a nestratíte pojem o čase. Nič nezmeškáte. Pred sto rokmi to takto zariadili.

Pokojne sa zastavte v remeselnej dielni – potom prespíte v našej ubytovni, pozriete si bocianov a večer v krčme alebo v lese uvidíte divé svine. A kým prídete, my s božou pomocou a pomocou našich občanov budeme rozvíjať obec ďalej.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.


Už ste čítali?