Cestovateľský sen

Autor: Vladimír Ledecký | 10.6.2008 o 23:12 | Karma článku: 13,57 | Prečítané:  2501x

Pár mesiacov po nežnej revolúcii sa moja sestra vybrala hľadať šťastie za veľkou mlákou. Ideálne sa jej zdalo skúsiť to ako opatrovateľka detí. Skúsenosti žiadne, no netrápilo ju to, veď čo my, Slováci, nevieme... Naviac, dievča z dediny, odchované na družstevnom mlieku a socialistickom chlebe zvládne aj zložitejšie záležitosti, ako výchova milionárskeho synčeka. Hneď na začiatku „kariéry“ natrafila na bohatú židovskú rodinu, kde bolo niekoľko detí v dome a jedno na ceste. Potešila sa tomu... Pred očami jej zaihrala predstava niekoľkoročnej pracovnej príležitosti.

Môžete byť v Amerike, Kanade, východnej či západnej Európe, môžete byť na inom svetadiele, v inom štáte, dome, byte. Žijú tam ľudia čierni, bieli, veľkí, malí, bohatí aj chudobní, sólo, aj v rodinách. Všade v tom šírom svete žijú ľudia dobrí a zlí. Dobrí ľudia sú aj šťastnejší a takých moja sestra stretla. A vychovávala im deti.

Chlapcovi sa venovala od narodenia. Keď začal vnímať, rozprávala mu o svojej rodnej dedine. Rozprávala mu všetko...

O dobrej babičke, ktorá ju vychovávala...

O večeroch, keď sa spolu modlievali...

O rozprávkach a zážitkoch z detstva....

O bratoch, s ktorými sa večne naťahovala a robili si prieky...

O zrezanej jabloni, hnilých hruškách...

O Brokymu, psovi, ktorého vycvičili, aby fingoval vlastnú smrť...

O párnom dni a kúpaní sa v studni, o všetkých neplechách, čo chlapci na dedine vedeli vyviesť....

Chlapec vedel, aké stromy rastú v našom parku, kto, kedy a prečo u nás postavil kaštieľ. Vedel o pôvodných maľbách, poznal súvislosti. Vedel, kto a prečo ich namaľoval... Poznal mená miestnych postavičiek spestrujúcich život na dedine. Vedel, čo urobili a čím sa „preslávili".... Čo sa u nás pestuje, aké zvieratá sa chovajú doma, aké sú v lese. Miestne príbehy už poznal spamäti, a predsa mu ich musela opakovať.

Spišský Hrhov stal sa preňho cestovateľský sen.

Rodina cestovala často, no chlapcovi museli sľúbiť, že raz pocestujú aj do Spišského Hrhova...

Nechávali si to na koniec.

Cestovateľský sen.

Rodina si o tom myslí svoje. Spišský Hrhov, niečo, ako diera kdesi v strede Európy. Podstatný je chlapec. Vie, že za siedmimi horami a siedmimi dolami, tam, kde sa narodila a žila jeho Šípková Ruženka, tam, kde v lesoch rastú huby a liečivé rastliny, morské oko po meteorite... tam, kde sa ľudia vozia na koňoch, kde sú špeciálne vycvičené psy, kde je rozprávkový zámok plný pekných dievčat... kde sa vyrábajú najlepšie a najväčšie píšťalky na svete, kde všetky príbehy končia dobre alebo aspoň vtipne, tam je... Spišský Hrhov.

Slovensko.

Chlapec mal už desať rokov a s rodinkou absolvoval výlet do Paríža. Pretŕčali sa na Eifelovej veži, keď tu chlapec zbadal chlapa v tričku s nápisom Slovakia. Zažiaril, vykročil k nemu a ako starý známy chytil za tričko. Americkou angličtinou mu položil otázku: „Ty poznáš Slovensko?"

„Poznám. Ja som zo Slovenska, " odpovedal neznámy muž.

„A Spišský Hrhov poznáš...??" chrlil otázky jednu za druhou sebavedomý chlapec. (Pupok sveta, kto na Slovensku by ho nepoznal. Cestovateľský sen.)

„ Nooooo, viem, kde to je!" neznámy muž neisto zaklamal.

„A bol si tam...??" chlapec nechcel nechať vychladnúť korisť.

Muž nevedel, čo všetko vie malý Američan o tomto, možno významnom mieste, tak neisto zakoktal:

„Viem, je to tam také zaujímavé, alééééé.... ešte som tam nebol!"

Chlapec sa víťazoslávne usmial. Slovák a nebol tam! Je to nedostupné, ťažko sa je tam dostať, bodaj by aj nie, bájna zem Atlantída... Vedel, má to sľúbené a raz tam bude... A takí „sráči" môžu o tom len snívať. Vzpriamil sa, vypol hruď, podrástol o desať centimetrov a hrdo, tak, že dával dôraz na každé slovo, tak, aby dotyčný závidel, zahlásil: „ Lebo ja tam raz pôjdem!" Nepovedal kedy. Nepodstatné. Cestovateľský sen.

Žiaril šťastím.

P.S. Tento príbeh mi vyrozprával Jozef Chropovský z Trenčína. Po návšteve Paríža

navštívil obec Spišský Hrhov. Vraj sa mu u nás celkom páčilo.

Kráľ českého divadla Jiří Voskovec raz povedal : „Domov je tiež myslenie. A cit. A pamäť. Domov je skôr to, čo je v nás, než v čom sme my. Dá sa to nosiť so sebou a nikto nemôže vziať."

Domov je aj miesto, kde sa vraciame. Miesto, čo nosíme v srdci, a keď je občas clivo, ubezpečujeme sa, že je tam.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.


Už ste čítali?