Včera, tak ako zvyčajne, ma navštívili desiatky občanov. Hrobár, kňaz, opustená žena, urazený dôchodca až po najotravnejšiu návštevu neodbytného jehovistu s herbalaifom– podomový predajca a nedal pokoj. Ale dnes ma jedna občianka potešila a preto sa oplatí žiť, a preto sa oplatí robiť starostu. Vonku pršalo a cesty boli zašpinené ešte posypom zo zimnej údržby. Vliekol som sa ešte nie celkom prebudený do práce na obecný úrad. Po vstupe do budovy za mnou ostávali stopy topánok. Podlaha bola mokrá, čerstvo umytá a v rohu zanietene umývala miestna Rómka v rámci verejnoprospešných služieb. Nevidela ma, avšak mne nedalo tajomne zmiznúť, zastal som a priznal sa.„Pani Tirtová, Vy tu umývate a ja som Vám to pochodil“? Dvihla zrak na zašpinenú podlahu, zbadala to, handru naštvane hodila do vedra, spenená voda vyšplechla na podlahu a pomaly očami smerovala k vinníkovi... Ku mne. Hm, tak teraz mi dá... preletelo mi hlavou.
Zazrela, s kým má do činenia. Tvár zmäkla. Usmiala sa. Znežnela a jemným hláskom riekla: „ Pán starosta, Vy tu môžete aj nasrať!“ Oddanosť...Moja istá volička. Sú jedinečné chvíle, na ktoré sa nezabúda, a výroky, ktoré ostávajú natrvalo v mysli.